Jednou z obľúbených jednoduchých techník, ako si prestať odkladať prácu a konať, je stanovenie si termínu. Termín ako bod v (najlepšie blízkej) budúcnosti je niečo, čo vytvára tlak. A ten tlak vás vytlačí z postele alebo gauča k stolu a práci. Časový stres z termínu je tiež obľúbený motivátor pri učení o čom by určite vedeli hovoriť všetci, ktorí absolvovali vysokú školu.

Ja osobne termíny a stres, ktorý s nimi súvisí nemám rád. Nerád robím pod tlakom, pretože som presvedčený, že v takom prípade je úplne zbytočné časť rozumu zamestnávať výpočtom, čo všetko mi ešte treba spraviť, koľko to bude trvať a či to stíham dokončiť (nehovoriac o tej časti rozumu, ktorá rieši, čo sa stane, ak sa to nepodarí). Preto som vždy hľadal spôsoby, ako sa termínom a časovému stresu vyhnúť. Ako som sa postupne prehrýzal cez rôzne knihy o riadení času a práce, začalo sa postupne objavovať riešenie. Aby ste lepšie pochopili podstatu toho, čo sa snažím povedať, budeme musieť spolu absolvovať malé cvičenie.

Predstavte si, že máte za úlohu prejsť po chodníku uprostred lesa. Pekný vyšlapaný chodník dlhý 20 metrov a vašou úlohou je cez neho prejsť. Vidíte, že vám cestu nič neblokuje, a teda sa to javí ako jednoduchá úloha. Skúste si to predstaviť a všimnite si pocity, ktoré to vo vás vyvoláva. Asi nebudú priliš negatívne, pretože nie je tu žiadna príčina, ktorá by ich vyvolala. Teraz si predstavte ten istý chodík, ale prerastený rôznym krovím. Vidíte koniec, ale vidíte tiež, že vám na ceste ležia nejaké prekážky. Ak vás požiadam, aby ste cez neho prešli, určite si začnete predstavovať, ako sa predierate cez kriaky a ako vás môžu doškriabať a to vo vás automaticky vyvolá negatívne pocity (môžete si to skúsiť). Ale stále je to zvládnuteľná úloha. Teraz si predstavte tretiu situáciu, kedy chcem od vás, aby ste prešli cez chodník, ktorý sa ale stráca v hmle. Máte odomňa informáciu že chodník je 20 metrov dlhý (a vy mi veríte), ale neviem vám povedať, čo je medzi jeho začiatkom a koncom. Skúste si predstaviť túto situáciu a opäť si všimnite pocity. Určite medzi nimi bude neistota a neistota vždy vedie k váhaniu. Posledná situácia je kombináciou tých dvoch predošlých. Máte prejsť po chodníku, ktorého koniec nevidíte, ale viete, že tam je, pričom ale nie je jasné, čo je medzi vami a tým koncom, pretože chodník prikrýva hmla. Navyše z tej hmly sem-tam trčia konáre kriakov, takže tušíte, že to až také jednoduché nebude. Skúste si teraz predstaviť túto poslednú situáciu. Táto záverečná úloha asi najviac pripomína to, ako sa nám javí väčšina komplikovanejších alebo nie úplne známych úloh. To, ako bude vyzerať koniec skôr len tušíte, kým ho nemáte naozaj v rukách. Cesta k nemu nie je úplne jasná, pretože niektoré veci sa vyjasnia, až keď na tom začnete robiť. A k tomu všetkému už teraz vidíte zopár komplikácií, ktoré na vás čakajú. To je život.

A teraz sa na chvíľu vráťme k termínom. Ako tak stojíte na začiatku toho chodíka, prídem k vám a poviem vám, máte pol minúty, inak ten poklad na konci chodníka zmizne. Časoví tlak začne účinkovať a vy chtiac nechtiac sa pustíte do práce.

Čo iné by sa dalo ešte robiť, aby ste sa vydali do hmly v ústrety komplikáciám? Niel Fiore vo svojej knihe The Now Habit odporúča namiesto sústredenia sa na finálny stav (a sústredenia na jeho dokonalosť a komplikovanosť cesty atď.) sústrediť sa na ďalší krok. David Allen v GTD stavia do popredia jednu z najdôležitejších otázok time-managementu vôbec: Čo je ďalší krok? Brian Tracy vo svojej knihe Najprv zjedzte žabu hovorí o tom, že slon sa dá zjesť jedine po kúskoch. Toto všetko sú podľa mňa len iné formulácie myšlienky o tom postupe, ktorý je lepší ako stanovanie termínu. Nie je to nič iné ako vyjasnenie si, čo je ďalší krok.

Otázka „Čo je ďalší krok?“ je ako závan, ktorý trhá hmlu a upriamuje vašu pozornosť z ďalekého cieľa na to, čo môžete a máte robiť teraz. Z neistej budúcnosti na reálnu prítomnosť. Je to ako keď sklopíte pohľad upretý na vrchol skaly k najbližšiemu úchytu a vyrazíte vpred.

Vyjasnenie si, čo je ďalší krok, ktorý vás posunie k cieľu, je ako keď sa na chvíľu rozostúpi na kúsku cesty pred vami hmla. Zrazu vidíte, že môžete urobiť pár krokov, odtlačiť zopár kriakov , že to nie je také strašné a že to zvládnete. Negatívne pocity ustúpia a vy to urobíte (veď je to skoro také jednoduché ako ten prvý prípad cesty). Keď urobíte úspešne krok v projekte, je dôležité sa začať sústrediť na ďalší. Svoj cieľ máte niekde na horizonte a viete o ňom a tiež viete, že k nemu pomaly smerujete, ale sústredite sa vždy na ďalší krok. Tak ako cesta, z ktorej vidíte len začiatok a až keď postúpite ďalej, tak sa vám objaví ďalšia časť, tak aj projekty sa najlepšie odvíjajú, ak sa sústredíte čo je potrebné spraviť ako ďalší krok. Ďalší reálny krok.

Rád si rozdeľujem akúkoľvek úlohu do blokov, ktoré majú maximálne 30 minút. Ak mám napríklad napísať dlhší dokument a je mi jasné, že to nestihnem za 30 minút, rozdelím ho na dve časti. Obe tie časti musia byť jasne definované. Žiadne „Venovať sa písaniu dokumentu 30 minút.“ Už pri pohľade na takúto úlohu na zozname mám nepríjemný pocit, že neviem, čo presne mám robiť, kedy budem hotový. Naproti tomu zadania ako „Napísať Hlavičku a zadanie“ alebo „Napísať prvé dve kaptioly“ vo mne vyvolávajú jasnú predstavu toho, čo treba spraviť. Mnohými pokusmi som zistil, že tento spôsob funguje a že ma dostane k cieľu bez toho, aby som si musel stanovovať termíny.

Ak sa dá, tak sa snažím žiť bez termínov. Čo sa týka priorít, tak urobiť si v nich jasno považujem za veľmi dôležité, ale osobne si nestanovujem termíny nikdy. Vždy som z nich mal pocit, že je to pletenie biča na samého seba a že práca je vykonávaná s hlúpim pocitom „musím“ niekde na pozadí. Namiesto toho sa riadim vetou: Prestaň sa sústrediť na cieľ a cestu ako celok, začni sa sústrediť na ďalší krok.