ObrázokPráve som dočítal knihu, ktorá má názov „Tréning emócií“ od Alberta Ellisa. Už ani neviem, kde som získal referenciu na túto knihu, ale bolo to už dávnejšie, takže stopa vychladla. Každopádne to bolo zaujímavé čítanie.Elis je autor psychologickej metódy, ktorá sa nazýva racionálna emočná terapia. Jej cieľom je liečiť nepríjemné emočné stavy a to cestou rozumu a logikou. Na rozdiel od klasickej psychoanalýzy hovorí, že vŕtanie v minulosti pacienta príznaky nelieči. Podstatnejšie je si uvedomiť súčasný stav a pokúsiť sa ho zmeniť. O čom to ale celé je?

Elis píše hlavne o neurotikoch. Po prečítaní tejto knihy si dovolím neurotika zadefinovať ako človeka, ktorý tak silne utkvel na nejakej myšlienke, že to začalo narúšať jeho emócie. Aby bolo jasnejšie, o čom hovorím, tak je napríklad žena, ktorá si myslí, že manželovi sa páčia mnohé iné ženy a tá myšlienka je tak silná a tak častá, že to u nej vyvoláva histerické záchvaty žiarlivosti. Alebo iný prípad ženy, ktorá v nejakom momente dospela k myšlienke, že jej nos je príliš veľký a tak dlho sa intenzívne tou myšlienkou zaoberala, až z toho začala mať depresie. Podľa Elisa je scénar vždy podobný: na začiatku je myšlienka. Z nej môžu plynúť nejaké nepríjemné pocity, ale tie sú normálne a znesiteľné. Keď ale dochádza k opakovaniu tejto myšlienky stále dookola, pocity sa začnú hromadiť a prerastať do niečoho horšieho. Tak sa zo smútku stáva depresia, z hnevu histéria a pocitu povinnosti obrovský tlak.

Takouto cestou je možné dospieť do takzvaného iracionálneho stavu. To je taký stav, kedy sú vaše reakcie neprimerané prostrediu. Napríklad, keď pre každú maličkosť vybuchnete do zlosti, alebo sa pri náznaku problému zosypete. Z iracionálneho stavu našťastie vedie cesta von. Cesta racionálneho uvažovania. To v reči praxe znamená, že musíte nájsť myšlienku, ktorá to celé spôsobuje a začať pôsobiť proti nej. Ak si vezmeme príklad tej ženy s veľkým nosom, tak je podstatné, aby si uvedomila, že veľký nos nie je katastrofa. Nikde nie je napísané, že ženy musia mať len malé nosy, lebo tie s veľkým si partnera nenájdu a podobne. Elis tvrdí, že celá terapia je v odhaľovaní iracionálnych postojov a myšlienok a ich racionálnom (ba až vedeckom) vyvracaní.

Hovorí sa, že svedomie je ten hlas vo vnútri, ktorý vám našpekáva, čo máte robiť. Je to ten hlas, ktorý vám hovorí, čo je správne a čo nie. Čo keď ale začne niečo opakovať príliš často? Častejšie než by musel. Začnete to brať vážne. Možno až príliš vážne. Aj preto mi Elisova metóda pripadá ako „učenie flegmatizmu“. Inak povedané, sami sa presviedčate, že to vlastne nie je také zlé/važné/dôležité a pod. Učíte sa sami tomu, že to treba brať s pokojom a snažiť sa život užívať tak, ako prichádza.

Kedysi dávno som čítal knihu od Roberta Fulgluma, kde opisuje príbeh z jeho mladosti, kde sa (asi na vojne) rozčuloval nad tým, že už tretí deň majú to isté jedlo. Pristúpil k nemu starší kolega a prehovoril mu do duše: „Tvoja chyba je, že nevieš rozoznávať medzi problémami a nepríjemnosťami. Problém je, ak nemáš kde spať, čo jesť, nie si slobodný, ak si ty alebo tvoja rodina chorá. Všetko ostatné sú len nepríjemnosti.“ Tieto myšlienky presne zapadajú do sveta, v ktorom podľa Elisa žijú zdraví ľudia. Nebrať to tak vážne, ak to vážne nie je, trochu ubrať paru a užívať si život.