Raz za čas sa mi dostane do rúk kniha, v ktorej som schopný na jednej strane s autorom súhlasiť, aby som hneď na ďalšej nad ním len nechápavo krútil hlavou. Je to taký „Love-Hate“ vzťah ako som kdesi čítal, kde človek prekonáva tie horšie strany s vedomím, že hneď ďalšia môže stáť za to. Podobne som sa cítil aj ja po prečítaní knihy Muž, ktorý sa zriekol peňazí a prežil od Marka Boylea.
Mark je angličan, vyštudovaný ekonóm, ktorý aj 10 rokov po škole pôsobil v praxi, kým zistil, že ho viac zaujíma, ako sa vyhnúť súčasnému modelu života než ho podporovať. O súčasnej kríze konzumu, kedy spotrebovávame ďaleko viac ako by nám bolo treba, ste už určite počuli. Mark si myslí, že za všetko môžu peniaze. Tie totiž vytvárajú akúsi umelú vrstvu medzi tým, kto produkt vytvára a tým, kto ho spotrebuváva. A tak spotrebiteľ stráca predstavu o tom, čo to znamenalo daný produkt vytvoriť, a teda aj aký dopad na životné prostredie táto výroba mala. Aj keď to možno nie je jediná a celá pravda o tom, ako tento svet funguje, je to myšlienka, ktorá stojí za sekundu spracovávania. A práve to je na tejto knihe zaujímavé. Zopár myšlienok, ktoré sú pomerne netradičné. A netradičné myšlienky narúšajú stereotyp, na čo náš rozum v obrannej reakcii začne používať inteligenciu.
Vezmime si iný príklad z knihy. Predstavte si, že ste sa rozhodli nepoužívať peniaze. Môže sa vám to zdať, ako celkom predstaviteľná vec. Veď veľa ľudí dnes žije na hranici chudoby. Ale to je iné. Napríklad sa vám pokazí pero. Aj keď ste veľmi chudobný, tak pero si viete kúpiť. Nejaké lacné stojí niekoľko centov. Ale keď nepoužívate peniaze, tak smola. Pero si kúpiť nemôžete. Čo teraz? Autor ponúka návod, ako si vytvoriť atrament z huby. Ja viem. Je to značne pritiahnuté za vlasy. Ale tu ide o to, že si na chvíľu uvedomíte, že bez peňazí nebudete mať mnoho z tých maličkostí, ktoré vám pripadajú ako samozrejmé.
Autor si zohnal zadarmo karavan, zaparkoval ho na pozemku organizácie, ktorej namiesto nájmu pomáhal a takto prežil jeden rok. Elektrinu si vyrábal ručnou nabíjačkou, jedlo zbieral v lese, v odpakových košoch alebo ho pestoval. A namiesto záchodu si vykopal kompostovú jamu. Neviem si predstaviť, že by som takto mal žiť, ale ako (extrémny) príklad toho, že žiť sa dá aj inak je to naozaj zaujímavé.
Kniha je v niektorých veciach neskutočne idealistická. Hlavne záver vykresľuje už skoro utópiu, keď autor píše o tom, že spoločnosť by mala fungovať sama a automaticky na báze toho, že každý do nej bude dávať všetko, čo môže zadarmo a každý si z nej bude brať len toľko, koľko bude potrebovať. Nie že by na takej predstave bolo niečo zlé, len keď som čítal knihu o dejinách Rímskej ríše (v značnej miere vykresľovaných skrz vtedajšiu politiku), tak som zistil, že sa naša spoločnosť za tých 2000 až 3000 rokov až tak ďaleko nepohla (aj keď musím povedať, že dnes už politici svojích oponentov menej vraždia a vyhosťujú za hranice). Napriek tejto idealizácii stojí za to knihu prečítať (nie je ani tak hrubá). Práve kvôli tým rôznym myšlienkam, ktoré dokážu rozčeriť hladinu aj v miestach, o ktorých ste mali pocit, že už v nich máte dávno jasno.