ObrázokČo by ste povedali o knihe, ktorá začína úvahou o tom, či sú školy dobré (nemyslím, či fungujú dobre, ale či je to dobrý nápad, mať školy), aby hneď preskočila k tomu ako fungujú startupy a následne sa dostala k príkladu programovania spamového filtra. Medzi tým sa ešte autor stihne zamyslieť na tým, čo je dobrý dizajn alebo ako budú vyzerať programovacie jazyky o 100 rokov. Kniha Hackers and Painters od Paula Grama je naozaj zmesou kadečoho. Aj preto to bolo zaujímavé čítanie.

Naposledy keď som čítal podobnú knihu o programovaní, tak to bol The Passionate Programmer od Chada Flowera. Autori týchto kníh majú niečo spoločné. Okrem toho, že sa venujú programovaniu, majú ešte jedno úplne odlišné hobby. Zatiaľ čo Chad je hudobníkom, Paul je maliarom. A práve kombináciou pohľadu informatika a zároveň pohľadu z nejakej úplne odlišnej oblasti vzniká niečo unikátne. Niečo, čo sa dá napísať, len ak začnete spájať myšlienky z úplne odlišných odvetví.

Nechcem tým povedať, že ľudia, ktorí sa venujú len informatike, nie sú schopní napísať dobré knihy. Je to skôr o tom, že niekedy musíte urobiť krok mimo toho rámca, v ktorom každý deň fungujete, aby ste ho lepšie pochopili. A práve štúdium (a praktizovanie) odvetvia totálne odlišného od toho hlavného vás vie takto mimo posunúť.

Paulová kniha by sa dala viac charakterizovať ako zbierka esejí. Jednotlivé kapitoly na seba skoro vôbec nenadväzujú a autor skáče od filozofických zamyslení k podrobnému popisu vzorca pre spamový filter. Napriek tomu sa kniha celkom dobre číta. Asi aj preto, lebo všetky tieto témy sa v konečnom dôsledku nejako spájajú v bode, ktorým je každodenný život informatika.

Autor je zarytý nadšenec Lisp-u (funkcionálny programovací jazyk). Prečo je to tak, sa snaží v knihe na mnohých miestach vysvetliť (tvrdí napríklad, že vývoj jazykov – najmä tie nové ako je Python alebo Closure – smeruje nakoniec k Lips-u, ktorý je tu už 40 rokov). A tiež je presvedčený, že pre softvérový projekt je najlepšie, ak si z technickej stránky presadia programátori, čo budú chcieť (inak povedané, manažéri sa nerozumejú technike, tak by nemali robiť rozhodnutia ohľadom nej). Je to teda tak trochu rebélia oproti štruktúre, ktorá sa používa vo väčších firmách.

Zároveň s týmto Paul tvrdí, že väčšie firmy nevedia dostať zo zamestnancov to, čo sa dá, pretože odmena bežného zamestnanca sa až tak neviaže na jeho výkon. Inak povedané, ak zamestnanec bude pracovať dvakrát výkonnejšie (čo neznamená, že bude pracovať dvakrát dlhšie, ale napríklad aj produkovať lepšie a viac výsledkov), tak jeho odmena nebude dvojnásobná. To je práve rozdiel oproti startupu, kde väzba práca-odmena je omnoho tesnejšia a ak sa rozhodnete, že najbližší rok zaberiete a budete pracovať dvakrát lepšie, tak aj odmena môže byť dvojnásobná (alebo aj viac).

Paul si všetky tieto veci nevymyslel pri sedení doma na gauči, ale má ich otestované v praxi. Bol jedným zo zakladateľov Viaweb, čo bol jeden z prvých portálov, kde bolo možné si vytvoriť svoj vlastný eshop. Projekt to bol pomerne úspešný, pričom neskôr ho kúpil Yahoo! a premenoval na Yahoo! Store. Paul verí (a snaží sa to aj obhájiť), že úspech projektu bol práve preto, lebo bol napísaný v Lisp-e. A tiež preto, lebo to bol startup, ktorý ho realizoval, čo umožnilo absolútnu slobodu v technickej oblasti projektu, čo zase viedlo k tomu, že sa Viawebu podarilo napredovať tak rýchlo, že ich konkurencia nevedela dobehnúť.

Nie žeby vtedy neboli firmy, ktoré by nedokázali kopírovať funkcionality, ktoré Viaweb mal. Skôr je to o tom, že vďaka Lisp-u sa Viaweb vedel posúvať ľubovoľným smerom omnoho rýchlejšie, ako veľké firmy, ktoré používali v tom čase mainstreamové jazyky, a tak udržiavať od svojej konkurencie odstup (čo je praktika, ktorá sa pri startupoch naozaj úspešne používa). A tiež k úspechu prispelo to, že Viaweb bol startup a tak ľudia vedeli, že ak budú pracovať veľa, dostanú veľkú odmenu. Preto Lisp a preto startup.

Ale kniha nie je len týchto dvoch veciach. Je to naozaj všehochuť. Netreba ju brať ako príručku pre úspešný biznis alebo programátorskú kariéru, lebo to naozaj nie je. Treba ju brať ako materiál, ktorý skôr vo vás bude vyvolávať otázky ako vám dávať odpovede. Autor sa vo veľkej miere zamýšľa a vy v podstate s ním. A možno vás nenaučí nič nové, ale určite vám ukáže zopár dverí, o ktorých ste doteraz ani nevedeli.