Občas sa mi stáva, že po prečítaní množstva kníh z nejakej oblasti získam dojem, že sa už nič nové nedá dozvedieť. A naozaj sa mi potom deje to, že sa mi do rúk dostanú knihy, ktoré už len dookola melú stokrát premletú múku. Až potom príde náhle jedna, ktorá mi tento môj vzdušný zámok istoty rozfúka ako vietor pred búrkou.

Čítal som Babauta, Trayciho, Coveya aj Allena, a práve som dočítal knihu get everything done and still have time to play od Marka Fostera. Je to človek, ktorý sa (podobne ako predtým vymenovaní) živý školením ohľadom životného štýlu a time-managementu. Nemôžem povedať, že by táto kniha obsahovala úplne unikátne a doteraz nepublikované myšlienky. Nepochybne ale obsahuje niekoľko zaujímavých uhlov pohľadov na túto tému. Ja teraz spomeniem niektoré, ktoré ma najviac zaujali.

Foster delí všetky aktivity do troch kategórii:

• tie, ktoré majú pridelené miesto v čase
• tie, ktoré by ho mali mať pridelené
• tie, ktoré ho pridelené nemusia mať

Aj keď možno nie je úplne jasné, o čom sú posledné dve kategórie, zaujímavá je tá prvá. To sú rôzne stretnutia, rokovania, schôdzky a podobne. Foster tvrdí, že je to najnebezpečnejší druh aktivity, pretože zhltne najviac času (v pomere k užitočnosti). Ak máte napríklad v meste stretnutie tak na pol hodiny, tak nejaký čas strávite cestovaním, potom pár minút čakaním na presný čas, aby ste následne zistili, že druhá strana príde o 5 minút neskôr. Cesta naspäť vám tiež niečo zaberie a najhoršie je dostať sa späť do pracovného tempa, keď sa vrátite. Takže jedno pol hodinové stretnutie vám môže zobrať aj 1,5 hodiny pracovného času. Niečo podobné môžete zažiť aj v kancelárii pri čakaní na rokovanie. Kto by sa už púšťal do niečoho väčšieho, keď to o 10 minút začína? A tak sa tých 10 minút len nejako zabije.

Ďalší zaujímavý názor je, že základným nástrojom time-managementu je naučiť sa hovoriť „Nie“. Nemôžete mať všetko. Musíte si vybrať a na niečo povedať nie. Ak sa nenaučíte toto, tak bez ohľadu na to, na aký efektívny stroj vykonávajúci svoje povinnosti sa premeníte, nebude to nikdy stačiť…

Foster tiež rekapituluje rôzne prúdy v time-managemente, ktoré sa objavujú v iných knihách (prioritizovanie práce; robiť všetko hneď; robiť to, čoho sa najviac bojíme atď.), a okrem iného sa dostáva k jednému zaujímavému porovnaniu Checklistu a ToDo zoznamu. Ten prvý je zoznam jednotlivých krokov, ktoré treba vykonať k splneniu cieľa. To druhé zoznam rôznych úloh, ktoré medzi sebou nesúvisia. Foster tvrdí, že zatiaľ čo to prvé je veľmi užitočné, lebo vám konkretizuje cieľ do krokov, ktoré je možné robiť, to druhé je škodlivé, lebo vyvoláva pocit zahltenia a dezorientuje. Zaujímavý a nie úplne typický názor na ToDo zoznamy.

V inej časti knihy uvádza metódu ako sa prinútiť začať pracovať na pomerne veľkých úlohách, ktoré vedia odradiť na prvý pohľad. Metóda sa nazýva „halving“ a je naozaj o delení na polovicu. Podstata metódy spočíva v tom, že veľkú úlohu delíte na polovice dovtedy, pokiaľ sa nedostanete ku kroku, ktorý je ľahko vykonateľný. To znamená vykonateľný hneď, alebo v krátkej dobe. Napríklad úloha „naučiť sa Python“ (Python je programovací jazyk) sa môže javiť príliš veľká. Preto si ju rozdelíte na „naštudovať teóriu“ a „napísať nejaký jednoduchý program“. Aj „naštudovať teóriu“ môže byť príliš veľké, a preto ju rozdelíte na „prejsť si webový tutorial“ a „prečítať knihu“. Super. Prejsť si webový tutoriál už neznie tak strašne. Určite si viem predstaviť realizovať to v blízkej dobe, na rozdiel od úlohy „naučiť sa Python“. Ak vám ešte aj tento krok pripadá ťažko uskutočniteľný, deľte úlohu ďalej. Tak ako iné ani táto myšlienka nie je úplne nová a ja som sa ňou zaoberal už v samostatnom článku.

Ďalšia zo zaujímavých myšlienok je takzvaný „end-effect“. Jednoduchý spôsob ako zvýšiť koncentráciu a výkonnosť je stanoviť si krátke časové úseky na prácu (niekoľko minút). Foster prezentuje názor, že ľudia sa omnoho radšej venujú nejakej povinnosti, ak je koniec vyhradeného času blízko (na rozdiel od toho, keď viete, že nad tým strávite ešte hodiny). Opäť to nie je úplne nové a rovnaká myšlienka sa skrýva v technike Pomodoro, o ktorej som už tiež písal v inom článku. Foster ale ide ďalej a zatiaľ čo Pomodoro radilo len rozsekať pracovný čas na jednotlivé časové úseky, Foster navrhuje striedať pri týchto úsekoch činnosti. Teda najprv robíte 15 minút na vybavovaní pošty, potom 15 minút píšete článok, potom 15 minút upratujte, potom 15 minút vybavujte poštu, potom článok atď. Na prvý pohľad to môže byť zmätok. Ale Foster tvrdí, že „end-effect“ spúšťaný v každom z týchto intervalov urobí svoje. Možno je ten systém použiteľnejší, než sa zdá.

Ako som už písal, Foster neprezentuje v podstate žiadne nové myšlienky. Ukazuje len nové pohľady a spôsoby implementácie existujúcich princípov. Ak ste už prečítali nejaké knihy o time-managemente, snažíte sa ich zapracovať do života a hľadáte novú inšpiráciu, môže vám táto kniha v niečom pomôcť. Tiež vám vie pomôcť, ak ste zapracovanie vzdali ale tušíte, že predsa by vám len bolo lepšie, ak by ste niektoré veci zmenili. Tak ako množstvo jej podobných kníh vie povzbudiť k tomu, aby ste si opäť pokúsili urobiť v živote trochu viac poriadok. Nie je náhodou, že jednou z myšlienok knihy je premenovať time-management na life-management.