Neverím v talent. Naozaj. Myslím si, že nič také neexistuje. Neverím, že existuje niečo ako „bunky“ na matematiku alebo cudzie jazyky. Ja som napríklad na základnej a strednej škole v matematike nijako nevynikal a až na vysokej škole som pochopil jej podstatu a začalo ma to neskutočne baviť (neprišlo to len tak, ale skôr ako zásluha učiteľa, ale to už je iná téma). Neverím vo vrodené nadanie. Verím v drinu, učenie a praktikovanie. Verím vo vyššiu spravodlivosť, že každý vie len to, čo sa naučil. A raz za čas stretnem niekoho, kto uvažuje podobne. Napríklad Geoffa Colvina a jeho knihu Talent is Overrated.

Hneď na začiatku knihy autor zbúra dva piliere, ktoré sú súčasťou chápania sveta okolo nás pre mnohých ľudí. Tvrdí, že po prvé: talent ani iné vrodené nadanie neexistuje. Po druhé: tým, že budete roky v zamestnaní alebo kdekoľvek inde vykonávať nejakú prácu ešte neznamená, že v nej budete dobrí. Obe sú to pomerne kacírske myšlienky, ale Geoff sa to snaží hneď dokázať príkladmi. A neberie si nič menšie ako ukázať že Mozart alebo Tiger Woods nemali žiaden talent. Že ich neuveriteľné výkony boli alebo sú výsledkom tvrdej driny od útleho veku.

Ale poďme pekne po poriadku. Ako sa stane človek naozaj dobrý v tom, čo robí, ak nie talentom alebo vykonávaním činnosti? No niečím, čo sa označuje ako „deliberate practise“. Ak zalovíte trochu vo vyhľadávači, tak zistíte, že Geoff tento pojem nevymyslel (a on si jeho pôvod ani nenárokuje,) ale že je to téma, ktorá sa dá nájsť kde-kade. A čo to vlastne je?

Povedzme, že z pohľadu toho, s akou námahou zvládate svoju robotu, sa môžete nachádzať v troch oblastiach.

• zóna komfortu – zadanie zvládate jednou rukou, kým druhou popíjate kávu
• zóna diskomfortu – je to náročné, ale nakoniec to zvládnete
• zóna paniky – neviete, čo máte robiť (napr. ak by som vás teraz poslal operovať slepé črevo a vy náhodou nie ste lekár)

Deliberate practise (DP) je pohyb práve v zóne diskomfortu. Je to drina na hranici vašich možností, kde ešte zadanie zvládate, ale zároveň to nie je úplne bez námahy. Je to v podstate niečo, čo by ste si mali sami naordinovať, ak chcete byť dobrý. Autor radí vybrať si nejakú tému vo vašom obore, o ktorej viete, že v nej nie ste dobrý, zároveň viete, že by bolo dobre sa ju naučiť a zacieliť sa na ňu. Napríklad ako programátor si môžete vybrať NoSQL databázy, o ktorých ste veľa počuli, ale so žiadnou ste doteraz nerobili. Vyhľadať si o nich materiály, pripraviť si jednoduché zadanie a pustiť sa do práce.

Okrem samotnej činnosti by ste sa mali zamerať na to, ako sa vám ju darí zvládať. Napr. či pri hľadaní riešenia na nejaký problém ste naozaj postupovali najoptimálnejšiu cestou a ak nie, tak ako by ste mali postupovať nabudúce. Ak by ste napríklad týmto postupom trénovali šport, autor radí nahrať sa na kameru a potom si svoj tréning prehrať. Aby ste to takto vedeli vyhodnocovať, musí byť DP činnosť, ktorá sa dá často opakovať vo vysokých obrátkach. Ak si zvolíte nejakú tému, tak by ste sa jej mali venovať dovtedy, kým nemáte pocit, že ste v nej dobrí a potom sa posunúť na ďalšiu.

DP nie je zábava. Aj keď občas môže byť, väčšinou je to drina. Ale práve podľa toho poznáte, že sa niečo nové učíte. Že je to ťažké. Že ste v zóne diskomfortu. Aby ste to vydržali, potrebujete motiváciu. Aj tejto téme venuje autor samostatnú kapitolu.

Jedna z naozaj zaujímavých vecí v knihe je názor na to, ako sa vlastne buduje znalosť v nejakej doméne. Ako príklad autor uvádza expertných šachistov, ktorí sú schopní hrať v hlave niekoľko paralelných partií šachu. Ako je možné, že si pamätajú rozloženie na šachovnici. Pri jednom experimente ukázali sadu rozohraných šachových partií šachovým majstrom a začiatočníkom a potom od nich žiadali, aby z pamäte povedali, ako tie partie vyzerali. Viete si domyslieť, že šachoví majstri mali v tomto veľmi dobré výsledky. A potom ten experiment zopakovali, ale figúrky na šachovnici rozložili tak, že nepredstavovali žiaden reálny stav, ktorý v šachu môže nastať. Zrazu mali majstri aj začiatočníci rovnaké výsledky testu.

To, čo ten experiment ukázal nie je to, že šachoví majstri majú takú dobrú pamäť. Oni majú tak dobre vybudovanú doménovú znalosť a hlavne rozvinuté pamäťové štruktúry, ktoré sú prispôsobené danej doméne. To je niečo, čo sa tiež získava pomocou DP.

V knihe je toho ešte o dosť viac, ale základná myšlienka je jednoduchá: chcete byť dobrí v tom, čo robíte? Tak si vyberte nejakú oblasť, v ktorej ste slabí a zažerte sa do nej. Keď skončíte, tak si vyberte ďalšiu a pustite sa znova do práce. Zjedzte toho slona po kúskoch. Až nakoniec o vás začnú hovoriť, že máte talent…