Sedemkrát padni. Ôsmykrát vstaň. To je japonské porekadlo a reprezentuje prístup, keď to človek len tak jednoducho nevzdá. Húževnatosť možno beriete ako bežný pojem, ktorým viete opísať niektorého človeka. Ale možno by stálo za to zamyslieť sa, či to nie je jedna z dôležitých (možno až nevyhnutných) vlastností úspešných ľudí. Presne nad tým sa zamyslela Angela Duckworth vo svojej knihe Húževnatosť.

Poznáte niekoho, kto má na niečo talent? V tej oblasti, v ktorej vyniká, všetko rieši hravo a prevyšuje ostatných. Sledujete ho pri jeho výkone a hreje vás dobrý pocit, že tak to je. Že chodia medzi nami ľudia, ktorí boli čímsi obdarení. To ale nemusí byť celý obraz. Vidíte len koncovku – finálny výkon po množstve iných … menej vydarených. Možno to ani nie je talent, čo toho človeka drží nad hladinou priemeru. Možno je to jeho húževnatosť a milión pokusov, ktoré spravil niekde v súkromí, kým sa to naučil zvládať tak, že to ako talent vyzerá.

Talent vs. húževnatosť. To je dilema, ktorú Angela rieši hneď v prvých kapitolách. Aj keď talent môže existovať, jeho nepríjemná vlastnosť je, že nám umožňuje mylne zjednodušovať veci. Asi to učia od malička, že keď je niekto v niečom dobrý, tak má talent. Na tom samotnom by ešte nebolo nič zlé, ak by nás neučilo rezignácii a odovzdaniu. On talent má, ja nie. Nedá sa s tým nič robiť. A preto s tým nič nerobím.

Toto zakrývanie úspechu vďaka tvrdej práci a húževnatosti rozoberá autorka a snaží sa poskytnúť odkazy na mnohé štúdie, ktoré skúmali práve húževnatosť (bolo na to vyvinutých hneď niekoľko testov). Z tých vyplýva, že to, čo často oddeľovalo tých úspešných od menej úspešných (úspech sa dá ľahko merať v škole, keďže žiaci sú systematicky hodnotení), bola do veľkej miery húževnatosť. Ona samotná tvrdí, že niečo ako talent existuje (povedzme, že už len fyzické predispozície na šport sú niečo takéto), ale že na húževnatosti záleží dvakrát viac.

Poviete si „No to je pekné. Tak namiesto talentu je niekto húževnatý a niekto nie. To sme sa ďaleko nepohli.“ Angela sa snaží túto teóriu vyvrátiť a hovorí, že húževnatosť je niečo, čo sa dá pestovať. A opäť dokladá ďalšie výskumy (odkazov na nich je v knihe naozaj veľa), kde testovali ľudí po určitých obdobiach, počas ktorých vykonávali cviky na zvýšenie húževnatosti a výsledky boli naozaj iné.

Ako sa teda dá pestovať húževnatosť? V zásade existujú dva skupiny faktorov, ktoré majú na ňu vplyv. Vnútorné a vonkajšie. Tie vnútorné sú záujem, programový nácvik, zmysluplnosť a nádej. Tie vonkajšie sú výchova, ihriská húževnatosti a kultúra húževnatosti. Poďme sa najprv pozrieť na tie vnútorné.

Nádej, zmysluplnosť, záujem. To vyzerá na dosť abstraktné pojmy. Hlavná myšlienka tkvie v tom, že ak nájdete niečo, čo vás bude zaujímať, dávať vám zmysel alebo nádej, tak nájdete motiváciu. A s motiváciou je to k húževnatosti už len na krok. Angela sa jednotlivým týmto pojmom samostatne venuje a uvádza príklady ľudí, s ktorými robila rozhovory a u ktorých sa jedna z tých vecí v živote objavila a úplne ho zmenila. V podstate sa to často dialo tak, že ľudia nejakým spôsobom našli oblasť, ktorá ich napĺňala nádejou, dávala im zmysel alebo ich jednoducho zaujímala a to spôsobilo, že sa v danej oblasti u nich začala prejavovať húževnatosť, akú sami doteraz nepoznali.

Osobitne sa zastavím pri pojme programový nácvik. Jeho anglický preklad je Deliberate Practice a písal som o ňom v blogu a okne Talent is Overrated (obaja autori kníh sa odkazujú na tú istú štúdiu). Téma húževnatosti a Deliberate Practice úzko súvisia. Zatiaľ čo to prvé je hnacím motorom, ktorý vás drží pri činnosti, to druhé je presne tá činnosť, ktorú by ste mali vykonávať, ak sa chcete zlepšovať. Nie náhodou v oboch knihách autori spochybňujú talent ako dar, ktorý niekto má a iný nie a nedá sa s tým nič robiť.

A čo vonkajšie faktory? Výchova, ihriská húževnatosti a kultúra húževnatosti. Pod výchovou je asi jasné, čo sa myslí. Je to prístup rodičov. Podľa Angely je ideálny rodič, ktorý je prísny (definuje pravidlá a dohliada na dodržiavanie), ale zároveň podporuje deti v tom, čo robia. To neznamená, že dieťa nemá žiadnu voľnosť. Môže si vybrať oblasť, ktorej sa chce venovať samo. Ale ak sa preto rozhodne, musí tam napríklad zotrvať aspoň rok. Jednoducho sa nemôže rýchlo vzdať pri prvej prekážke. A na to musí dohliadnuť rodič, ktorý to nie len stráži, ale aj pomáha, ak je to nutné.

Ihriská húževnatosti sú v zásade miesta, kde je vytvorené prostredie, ktoré vás motivuje nevzdávať sa. Ako príklad autorka uvádza krúžky pre deti po škole. Hovorí, že každé dieťa by malo popri škole absolvovať aspoň jeden krúžok (ale naozaj ho absolvovať, nie sa len zapísať). A snaží sa doložiť ďalšie štúdie a životné príbehy, ktoré hovoria, že ak dieťa niečo také poctivo navštevuje, tak to má vplyv na jeho húževnatosť.

Kultúra húževnatosti je skôr odkaz na firemné (alebo športové prostredie). Človek je tvor, ktorý vie byť veľmi ovplyvnený svojim okolím, a ak je to okolie nastavené tak, že vyžaduje od ľudí húževnatosť, tak sa človek začne tomu prispôsobovať. Opäť k tomu dokladá rôzne príbehy z firiem, kde sa ľudia k problémom stavajú s húževnatým odporom. Sedemkrát padni. Ôsmykrát vstaň. Naozaj stačí tak málo. Vstať len o jeden krát viac ako sme padli. Ale nič nie je len tak. Osobne si myslím, že za každou húževnatosťou, za každým neoblomným prístupom je skrytá motivácia. To je to palivo, ktoré potrebujete, aby ste boli schopný dôjsť ďalej ako ostatní. A nájsť motiváciu, to čo vás baví alebo o čom viete, že má pre vás a vašich blízkych zmysel, je jedna z najťažších životných úloh.